Poľovnícka legenda z Braniska
9. 9. 2011
Niekedy dávno poľoval na Branisku barón. Počas jednej poľovačky na diviaky prihnali k nemu honci veľkého diviaka – kanca. Barón naň vystrelil, trafil, ale nezložil ho. Ranený diviak sa dral k strelcovi, rozhodnutý zabiť ho. Vtedy sa rozzúrenému diviakovi postavil do cesty barónov vlastný pes (asi nejaký z vtedajších duričov) a ruval sa s ním zo všetkých síl, pokým barón opäť nabil svoju pušku–predovku a kanca dostrelil. Zachránil si život, ale oddaný a chrabrý psík na mieste zahynul od rán, ktoré mu spôsobil diviak. Barón potom dal do blízkej skaly vytesať nápis na pamiatku tejto udalosti.Diviaky žili na Branisku odjakživa.poranený diviak kdesi v Markynej zaútočil na poľovníka Janka Kolačkovského (z Vyšného Slavkova), ktorý dovtedy nestihol prebiť pušku – a život mu zachránila len jeho sučka Arfa, ktorá sa zahryzla diviakovi do oka. Držala sa na zúriacom kancovi, ktorý ňou mával vo vzduchu, až kým ho jej pán mohol novým nábojom dostreliť. Guľka však išla cez jej chrabé srdce...V stredoveku právo poľovníctva patrilo v Uhorsku panstvu, a aj v šindliarskom chotári pánom s právom poľovať bol vždy barón, sídliaci v niektorej z blízkych väčších dedín (Fričovce, Bertotovce...).
V tom čase boli najmodernejšími zbraňami pušky–predovky, a nemal ich hocikto. Poľovačka s puškou bola drahá pánska zábava, a bola nebezpečná. Nabiť pušku trvalo dosť dlho, a presnosť ani priebojnosť strely neboli veľké.
Na diviaky sa poľovalo s rizikom, s pomocou dobrých, silných psov, a podľa možnosti takým spôsobom, aby ranený diviak nemohol napadnúť strelca. Využívali sa skaly, rieky a iné ochranné a obranné okolnosti.A tak prešly roky a v tom našly jaskyniary našli skalný previs a v ňom voľne stojaci balvan, do ktorého sú vytesané nejaké písmená. Aj letopočet.Balvan s nápisom.
Nápis je v latinčine a prečítať sa dajú tri slová:
MEMENTO ME DOMINE
Znamená to asi: Pamätaj na mňa, Pane!
A hneď vedľa nápisu (vľavo aj vpravo) letopočet arabskými číslicami - 1759.
A naraz všetko sedí.
Príbeh o ohrozenom poľovníkovi a obetavom psovi sa naozaj mohol stať aj na Branisku.
Nápis, vytesaný do skaly, je v súlade s legendou a dokazuje, že sa príbeh stal.
Ten nápis je autentický:
V Uhorsku bola vtedy oficiálnym úradným jazykom – najmä jazykom listín a nápisov – latinčina.
Nápis vytesal profesionálny kamenár: písmená sú v presných riadkoch, rovnako vysoké a s primeranou šírkou. Dokonca sa v nápise vyskytujú vtedy bežné spojenia dvoch písmen, aby sa ušetrila práca a čas. Sú tam spojené M E tak, aby sa ušetrila zvislica písmena E, podobne sú spojené písmená N E – a to by neurobil nejaký vtipkár, to si dovolili iba profesionáli.
Arabské číslice sa písali veľmi často už v šestnástom storočí, letopočty na minciach boli takéto už dávno predtým. Arabské čísla sú totiž ľahko čitateľné, aj zaberú menej miesta než latinské (a kamenárovi dajú menej práce).
Umiestnenie nápisu je dobre premyslené: na kameni pod previsom, aby dažde a mrazy nápis nezotreli (miestny kameň nemá veľkú odolnosť).
A ešte drobnosť: od previsu s balvanom a tamojšieho kameňa s nápisom je iba asi štyristo metrov do dolinky, ktorá sa nazýva Sviní dol. Isto ho diviaky obľubovali už dávno –tak ako teraz.